Zo začiatku rozhodne iritujúci fakt. Už v októbri sa zalarmujú všetky reklamné spoločnosti, dávajúc vám na vedomie, že deň D sa neodškriepiteľlne blíži. Asi sa zhodnem s väčšinou ľudí, že to vie liezť celkom pekne na nervy.
Odhliadnuc od príšerných reklám, gýčových výzdob obchodných domov, príchod týchto sviatkov je poznačený aj stresom. „Preboha, je prvý november a ja nič nemám pre rodičov, priateľa, babku, sestru, bratranca, tetu zo siedmeho kolena a škrečka !" - Presne toto si pomyslia mnohí, ktorí následne prežívajú mesiac a pol naháňaním sa za balíčkami, ktoré potešia ich blízkych. Ja hovorím - na čo ? Túto tému začínam rozoberať výhradne v polovici decembra, keď je to skutočne aktuálne. Vianoce majú byť predsa o pohode a nie o strese.
Keď sa však ráno, 24. decembra zobudím, musím priznať, že aj mňa zachváti vianočná nálada. Mama od rána stojí v kuchyni a má paranoidné predstavy, že nič nestíha ( hlavne že večera je hotová už o druhej poobede). Pri varení jej do nálady hrajú vianočné hity, ktoré sa nedá nepočuť a tak v celom dome panuje sviatočná a veselá atmosféra. Keďže vianočný stromček je väčšinou už postavený, nemám toho príliš na práci a preto si ako správny konzumný obyvateľ zapnem televízor a oduševnene pozerám rozprávky, ktoré som videla najmenej stokrát.
Keď odbije piata, či šiesta hodina večer, celá rodina sadá ku krásne prestrenému stolu, aby si vychutnala skvelé jedlo. Ani snáď nemusím hovoriť, čo následuje po dojedení posledného sústa chudáka zamordovaného kapra - áno, uhádli ste, rozbaľovanie darčekov ! Nesnažte sa klamať vaše okolie tvrdeniami, že vám o darčeky vôbec nejde a je vám jedno, čo dostanete. Či sme deti, alebo dospelí, tešíme sa na darčeky všetci rovnako. Veď predsa každého trošku zarmúti, ak pod stromčekom nenájde ani malinkú krabičku so svojím menom.
Áno, aj o tomto sú Vianoce - o darčekoch, jedle, vysvietenom stromčeku, poletujúcom snehu...ale nesmiem zabudnúť opomenúť, že je to aj deň, ktorý ma akési nepísané pravidlo - dňa 24. decembra sú ľudia k sebe milí, usmievaví a v rodinách zavládne prímerie. Ale nemalo by to byť takto celý rok, nie iba na Vianoce ?
Teraz už možno chápete, prečo si myslím, že tento deň sa pre mňa až tak od ostatných neodlišuje. Dostanem pekné darčeky, zjem moju obľúbenú kapustnicu a aj keď už pomínané vianočné hity môžu občas udrieť svojou sladkosťou na mozog, nehrám sa na skvelého, pozivítneho člena rodiny, ktorý hneď dvadsiateho piateho je znovu ten obyčajný, zamračený a večne ufrflaný človek. Ľudia by sa mali celý rok správať, akoby boli Vianoce, nie iba jeden deň v roku.
Tento sviatok beriem ako akýsi stereotyp, ktorý sa z roka na rok opakuje v rovnakom smere. Netreba ich predceňovať a snažiť sa mať v tento deň všetko perfektné - stačí si to jednoducho iba vychutnať a tešiť sa na následujúci rok...
