Ľudia. Alebo skôr ľudské výrazy. Deň čo deň sa mi naskytne pohľad na ustarostené tváre, ktoré kričia. Ich výkriky nepočuť, možno ich vyčítať z ich pohľadov. Doba sa mení, ale odkedy si pamätám, oni nie.
Slepo prosia o milosť, o záchranu, avšak ich prosby ostávajú navždy udupané v tmavom zákutí ľudskej mysle. Určite sa častokrát pýtajú, či sú to oni, ktorí si zaslúžili tento osud. Možno áno, možno nie ? Otázka ostane nezodpovedaná. Ale kto za to môže ? Ich rodina, či priatelia ? Ľahko je viniť iných za svoje vlastné chyby. Nie, nepriznajú si, že by to mohla byť ich chyba, na to sú až príliš zaslepení hľadaním výhovoriek. Preto sa teraz pýtam : Prečo robia vedomé chyby, prečo sa sťažujú, prečo sa potom ľutujú ?! Nie sú to snáď ONI čo sú vinní, niesú to snáď jedine ONI koho viniť majú ?
Pravda. Najhoršie je počuť pravdu, ktorá je často trpká a skrúca naše sdrce od bolesti. Nepriznať pravdu a ďalej radšej žiť v slepej nevedomosti, v klame, ktorý opantáva naše zmysly, to je predsa ľahšie ako skutočnosť.
A tak tie tváre už roky kričia, ale v kútiku duše vedia, že im nikto nepomôže...